Zvyky boli oddávna súčasťou jednotlivých etáp v živote každého človeka, počnúc jeho narodením a končiac jeho smrťou. Každý výnimočný okamih ľudského života sprevádzalo množstvo obradov, rituálov, príkazov a obmedzení. Zvyky súvisiace s týmito obradmi sú najstaršie a najstabilnejšie. Svadba je jedným z najvýraznejších recepčných obradov v rámci ľudského života. Potvrdzuje prestup osoby z jednej etapy života do druhej a zároveň prijatie človeka do novej spoločenskej situácie alebo skupiny.
Svadba patrí k najdôležitejším momentom rodinného života, ktorého základnou podmienkou je existencia rodiny. Ide o okamih, ktorý potvrdzuje vznik novej rodiny, nový vzťah medzi manželmi, ale aj príbuzenské zväzky medzi ženíchom, nevestou a ich rodinami. Stretávame sa tu s rozmanitosťou a bohatosťou folklórnych prejavov. Vývin tradičného svadobného obradu bol ovplyvňovaný celým radom hospodárskych, sociálnych a kultúrnych faktorov, čoho výsledkom bolo navrstvenie rituálov rôzneho obsahu. Medzi najstaršie spôsoby uzavretia manželstva patrí únos a kúpa žien. Takéto praktiky pozorujeme hlavne u starých Slovanov. Tieto pôvodné spôsoby sa prejavujú až dodnes, avšak len v symbolickej rovine. Zo zachovaných prameňov vieme, že to boli väčšinou predstierané únosy po dohovore oboch rodín. Tieto boli vykonávané kvôli nedostatku financií a materiálu na zariadenie normálnej svadobnej hostiny. V minulosti musel ženích zaplatiť nevestinej rodine, aby mu ju vydali – z toho pochádza aj termín „vydať sa“. Tento dohovor medzi rodinami bol zakotvený v kúpno–predajnej zmluve. Zachovali sa aj dôkazy v podobe dokladového materiálu o tom, že na Slovensku boli do 16. storočia organizované jarmoky na slobodné dievky. Akt vyberania peňazí za nevestu, môžeme dodnes pozorovať napríklad pri ceste do kostola a po začepčení. Únos taktiež ostáva v svadobných tradíciách, a to vo forme únosu alebo úteku nevesty počas svadby. Do týchto pohanských spôsobov uzatvárania manželstva zasiahla cirkev, ktorá vyžadovala, aby sa manželstvá uzatvárali za prítomnosti kňaza a svedkov, a so sobášom museli súhlasiť obaja snúbenci. Dekrét, venovaný manželstvu, bol vydaný na 24. rokovaní Tridentského koncilu v roku 1563. V ňom sa zavrhuje konkubinát a platnosť manželstva je viazaná cirkevno–právne. V roku 1894 sa zaviedol občiansky (civilný) sobáš, ktorý sa mal vykonávať 3 týždne pred cirkevným obradom. Tento sobáš nebol slávnostný a konal sa u notára. Od roku 1918 sa obe formy stali právoplatnými, avšak v roku 1950 bol uznaný ako platný len občiansky sobáš. Oba druhy sobášov sú rovnocenné a právoplatné od roku 1992.
Ľudové piesne všeobecne zaraďované do okruhu tradičných svadobných piesní sú z hľadiska ich funkcie rôznorodé a bohaté. Za najzákladnejšiu funkciu svadobnej piesne pokladáme funkciu obradovú. V minulosti tieto piesne priamo nadväzovali na svadobný obrad a boli jeho neoddeliteľnou súčasťou. Obradnosť piesní môžeme pozorovať až dodnes v niektorých častiach svadby, ako napríklad piesne spievané pri odobierkach alebo pri čepčení nevesty. Komunikačná funkcia je v svadobných piesňach veľmi významná a značná. Spevom sa usmerňujú jednotlivé úkony pri snímaní venca, čepčení, vyberaní peňazí za nevestu a podobne. Takýmito piesňami sa tiež udeľujú príkazy svadobným funkcionárom a určujú ich činnosť v situáciách, ktoré sú v svadobnom folklóre dôležité. Významnou funkciou je aj zábavný charakter svadobných piesní. Okrem týchto hlavných funkcií majú piesne aj funkciu estetickú, reprezentačnú a sociálno-integračnú.
Svadobné tance patria k najstaršej tanečnej tradícií na Slovensku a majú viacero funkcií. Magicko - obradová funkcia sa prezentuje napríklad v družbovskom a ďakovacom tanci. Taktiež je dôležitá slávnostno - reprezentačná funkcia, ktorú môžeme pozorovať v mladuchinom a starostovskom tanci. Hospodárska funkcia je zastúpená v redovom tanci. Na slovenskej svadbe sa prevažne tancovali strofické tance a tance s výberom partnera.
Tanečné a netanečné hry boli na tradičných svadbách veľmi obľúbené. Mali veľmi výraznú zábavnú a často aj erotickú funkciu. Rozmanité tanečné hry svadobčanov spolu s roztopašnými netanečnými hrami (podkúvanie žien, holenie svatov, zaniknuté odsúdenie a zabitie kohúta) sa uplatňovali najmä po “uložení“ mladomanželov, pri vrcholení veselia a v závere svadby. Oproti iným každodenným improvizovaným hrám, mali svadobné hry pevnú a ustálenú podobu. Medzi tieto hry patria aj tance s výberom tanečníkov pomocou určitej rekvizity, ako napríklad stolkový, ručníkový a vankúšový tanec.
Svadba bola veľkým dňom v živote človeka, rodiny a aj celej obce. Znamenala deň veľkej oslavy a pohostenia pre celé dedinské spoločenstvo. Svadobné tradície predstavujú nepretržitú reťaz premien, ktoré sa neustále vyvíjajú.
Galéria k článku
Zdroj:
- KREKOVIČOVÁ, Eva: K vybraným problémom kontextových väzieb piesne vo svadobnom ceremoniáli. In: Slovenský národopis. Bratislava: VEDA, 1989. roč. 37, č. 1-2
- DÚŽEK, Stanislav: Tance a tanečné príležitosti v tradičnej slovenskej svadbe. In: Slovenský národopis. Bratislava: VEDA, 1997. roč. 45, č. 4
- ELSCHEK, Oskár: Piesne a hudba. In: Slovensko 3. 2 časť. Ľud. Bratislava: Obzor, 1975
- BOTÍKOVÁ, Marta: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: VEDA, 1997. 244 s. ISBN 80 – 224 – 0461 – 6
- MICHÁLEK, Ján: Ľud Hornádskej Doliny. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1989. 534 s. ISBN 80 – 85174 – 29 – 4
- MOZOLÍK, Peter: Civilný sobášny obrad na Slovensku a jeho vývin. In: Slovenský národopis. Bratislava: VEDA, 1989. roč.37, č. 1 -2
- NEMCOVÁ, Melánia: Svadobné obyčaje z východného Slovenska. Košice: Krajské osvetové stredisko, 1979
