Podtatranské múzeum v Poprade

Nevýrazné malé mestečko pod Vysokými Tatrami čakalo na impulz, ktorý by naštartoval jeho prudký rast. A ten prišiel – dňa 8. 12. 1871, keď do stanice Poprad-Veľká zavítal oficiálne prvý vlak s cestujúcimi. Začala sa éra Popradu ako mesta, ktoré je bránou do Vysokých Tatier. Poprad sa postupne stal najväčším a najvýznamnejším mestom na Spiši, keď predstihol dovtedy nedostižné historické centrá ako Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves, či Spišská Sobota. Čo tomu všetkému ale predchádzalo? Nuž cesta to rozhodne nebola jednoduchá.

Situácia v Európe a vo svete v druhej polovici 19. storočia

Druhá polovica 19. storočia sa vo svete niesla v znamení industrializácie a technologického rozmachu. Hoci sa v spoločnosti stále ešte úplne neusadil prach z napoleonských vojen v kontinentálnej Európe, postupne znova rástlo napätie medzi jednotlivými národmi. V čase, keď v zámorí vyvrcholila občianska vojna v USA v rokoch 1861 – 1865 sa na mape starého kontinentu objavili nové nezávislé krajiny ako bolo zjednotené Taliansko (1861) či Nemecko (1871). V roku 1867 došlo k Rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a začala éra Rakúsko-Uhorska. Nové krajiny si hľadali svoje miesto v mozaike národov, štáty, ktorých sláva pomaly upadala – Osmanská ríša, Ruská ríša sa zase naopak zúfalo snažili udržať si svoje pozície. V Krymskej vojne v rokoch 1853 – 1856 boli Rusi vytlačení zo svojich niekdajších pozícii a hoci po Rusko-tureckej vojne v rokoch 1877-1878 získali časť z nich späť krajina aj naďalej značne stagnovala. Porážkou Rakúska v Rakúsko-pruskej vojne (1866) a Francúzska vo Francúzsko-pruskej vojne (1870 – 1871) - sa definitívne presadilo nastupujúce Nemecko. Celkovo v druhej polovici 19. storočia dominovala v Európe Veľká Británia, Francúzsko a spomínaný ambiciózny nováčik Nemecko. Príčin bolo viacero, no azda tou hlavnou bol technologický náskok, ktorý neraz vyrovnával početné nevýhody v boji či dokázal zvrátiť aj rôzne dipomatické roztržky. Okrem inovácií zbraní možno za jednu z najdôležitejších technologických vymožeností, ktorá bola príčinou napredovania vo všetkých oblastiach života, rozhodne považovať železnicu a predovšetkým parný pohon, ktorý sa od polovice 18. storočia, keď sa dostal do priemyselného využitia, neustále zdokonaľoval. Celý tento proces vyvrcholil na začiatku 19. storočia, kedy sa v Anglicku objavili prvé parné rušne. Veľká Británia sa stala priekopníkom v oblasti budovania parnej železnice, ale ďalšie krajiny jej príklad rýchlo nasledovali. Kto však zaostával boli krajiny ako Rusko, Rakúsko-Uhorsko, či Osmanská ríša.

Budovanie prvých železničných tratí

Na tomto mieste sa nebudeme venovať dejinám železničných tratí. Pre potreby tohto článku bohato postačí spomenúť, že prvá parná železnica pre verejnosť sa objavila vo Veľkej Británii v roku 1825 a krátko na to nasledovali ďalšie, predovšetkým na ostrovoch. V pevninskej Európe sa ako prví na tento krok odhodlali vo Francúzsku (Lyon – St. Etiéne 1829), v Nemecku (Bavorská Ľudovítova železnica v roku 1835) a mimo starého kontinentu v USA (Carbondale- Honesdale v Pensylvánii 1829). Budovanie významných tratí malo rýchly spád predovšetkým v západnej Európe. Na území Slovenska sa prvý parný vlak objavil až v auguste 1848 na trati Bratislava – Viedeň. V Rusku sa začala stavať slávna transibírska magistrála až v roku 1891 – ako súčasť príprav na vojnu s Japonskom a dokončili ju v roku 1916.
Vládnúci predstavitelia ale aj podnikatelia v Habsburskej monarchii, resp. v Rakúsko-Uhorsku si uvedomovali na začiatku druhej polovice 19. storočia, že železničná infraštruktúra je budúcou kľúčovou dopravnou tepnou a je potrebné začať pracovať na jej stavbe a rozvoji čo najrýchlejšie.

Poprad v 2. polovici 19. storočia

Jednou z kľúčových železničných ciest sa mala stať trať z Košíc do Bohumína, na ktorú mali postupne nadväzovať ďalšie úseky.
Mesto Poprad bolo v 2. polovici 19. storočia v miernej stagnácii. Výrazne profitovalo spolu s ďalšími spišskými sídlami v čase keď boli súčasťou tzv. Poľského zálohu v rokoch 1412 – 1772. Tento paradoxný stav totiž umožňoval dotknutým obciam ťažiť zo snahy oboch strán (Poľsko, Habsburská monarchia) získať si sympatie obyvateľov rôznymi úľavami či privilégiami, ktoré boli neraz zdvojené. Aj napriek občasným vojenským akciám bolo toto obdobie pre zálohované mestá a obce akýmsi zlatým vekom, ktorý však skončil po tom, čo Mária Terézia v roku 1772 vojenskou cestou záloh ukončila a územie začlenila do Habsburskej monarchie. Dotknuté sídla sa ešte pokúsili udržať si výsadné osobité postavenie združením sa v tzv. Provincii 16. spišských miest trvajúcej od roku 1778 – 1876 ako samosprávny celok, ale už v polovici 19. storočia význam tohto zoskupenia klesal.

Boj o železničnú stanicu

Príchod Košicko-bohumínskej železnice sa javil pre Poprad a Veľkú ako skvelá možnosť v napredovaní a rozvoji. Bol to spôsob ako zvýšiť svoj význam v regióne a obe sídla vyvinuli veľké úsilie, aby v boji o stanicu na tejto trati uspeli.
Pôvodné plány však nepočítali s tým, žeby mala železnica viesť cez Poprad, alebo Veľkú, avšak vtedajší starosta mesta Poprad - Dávid Husz a evanjelický kňaz Karol Wünschendorfer sa zaslúžili o to, aby boli projekty zmenené a železnica viedla týmto regiónom. Svojími argumentami presvedčili kompetentných, že práve Poprad je z hľadiska umiestnenia stanice tým najvhodnejšim mestom pod Tatrami, pre vybudovanie trate a zastávky. Urputný súboj medzi mestečkami Popradom a Veľkou o stanicu sa skončil kompromisom. Prvá stanica s názvom Poprad -Veľká bola umiestnená na rozhraní oboch sídiel. Tak sa napokon stalo, že jednokoľajová trať z Bohumína do Košíc (v celkovej dĺžke 367 km), ktorá bola postavená v rekordne krátkom čase – za necelé 4 roky v rokoch 1869 – 1872 prechádzala našim krajom.
Jednotlivé úseky boli otvorené nasledovne:
- 1. 2. 1869: Bohumín – Tešín
- 1. 9. 1870: Košice – Kysak – Prešov
- 8. 2. 1871: Tešín – Žilina
- 8. 12. 1871: Žilina – Poprad
- 12. 12. 1871: Poprad – Spišská Nová Ves
- 12. 3. 1872: Spišská Nová Ves - Kysak

Cesta z Bohumína do Košíc trvala 13 hodín a 18 minút. Prvý oficiálny vlak na stanici Poprad-Veľká zastavil 8. decembra 1871. Na trať sa postupne popripájali ďalšie úseky v regióne. Už štyri dni na to 12. 12. 1871 bol otvorený úsek Poprad – Spišská Nová Ves. V roku 1889 bola spustená prevádzka na trati Poprad – Kežmarok, v roku 1895 úsek železnice Poprad – Tatranská Lomnica a v roku 1908 elektrická železnica Poprad – Starý Smokovec. Miestni podnikatelia tiež podnikli zaujímavý pokus o prevádzku tzv. Omnibusu z Veľkej do Starého Smokovca v roku 1904, ale tento projekt trval iba do roku 1906. Z Tatranskej Lomnice cez stanicu Poprad-Veľká bolo zriadené priame vlakové spojenie až do Budapešti. Poprad bol v rozvoji rýchlejší ako Veľká a na začiatku 20. storočia už začal regiónu dominovať. Vďaka Dávidovi Huszovi bol krátko po príchode železnice do mesta založený v roku 1873 Uhorský karpatský spolok, ktorý sa zaslúžil o rozvoj cestovného ruchu v meste a v neďalekých Vysokých Tatrách. Kopírujúc trendy z väčších miest bolo v roku 1876 založené aj Karpatské múzeum. Tomuto ambicióznemu projektu poskytol Dávid Husz nie len pozemok ale aj peniaze na stavbu prvej budovy. Pre tieto aktivity a obrovský prínos k rozvoju mesta dostal Dávid Husz zaslúžený prídomok “Otec Husz”.
Mesto Poprad bolo na konci existencie samotného Rakúsko-Uhorska tretie najrýchlejšie rastúce mesto v celej monarchii a železnica mala na tomto fakte rozhodujúci podiel.
Rozvíjať sa začal nie len cestovný ruch vo Vysokých Tatrách ale aj rekreačné vyžitie v Poprade, Veľkej a Spišskej Sobote. V prímestskej časti Poprad-Kvetnica boli budované prvé vily, letohrádky, hostince či hotely. V roku 1896 si tu dokonca nechal postaviť vilu Peter Ráth – vtedajší riaditeľ Košicko-bohumínskej železnice – tzv. Villa Ráth (dnes známa ako Zámoček).
V roku 1941 v období existencie 1. Slovenskej republiky bola stanica Poprad-Veľká premenovaná na Poprad-Tatry. Napredovanie mesta Poprad bolo tak významné, že 1. januára 1946, keď sa rozhodovalo o zriadení veľkého mestského sídla v podtatranskej oblasti boli tri mestečká Poprad, Veľká a Spišská Sobota spojené do jedného mestského celku s názvom Poprad. Košicko-bohumínska trať bola premenovaná v povojnovom období, avšak jej kľúčový význam pre mesto a celý región nie je zabudnutý ani po 150 rokoch od príchodu prvého vlaku do mesta. Dnes má železnica neodmysliteľné miesto v dejinách Popradu.