Podtatranské múzeum v Poprade

Len pred pár mesiacmi sme si pripomínali 150. výročie príchodu Košicko-bohumínskej železnice do Popradu. V týchto dňoch ale musíme spomenúť ďalšie výročie spojené s popradskou železničnou stanicou, tentokrát veľmi smutnú udalosť, ktorá sa udiala pred 80 rokmi. 25. marca 1942 odišiel zo stanice Poprad-Tatry (tento názov sa používal od roku 1941) prvý transport s tisíckou židovských žien a dievčat do nemeckého koncentračného tábora na území okupovaného Poľska, Auschwitz, dnes známejšieho ako Osvienčim.

Keď som v roku 2007 absolvoval cestu do Osvienčimu s vtedajšími študentmi z popradského gymnázia za účasti pani Edity Grosman, preživšej z tohto prvého transportu (obrázok 5) - rozmýšľal som, či sa naša spoločnosť poučila z toho, čo sa oného dňa 25. 3. 1942 vlastne udialo. Vtedy to bolo 65 rokov. Dnes musím konštatovať, že všetko nasvedčuje tomu, že nie.
25. 3. 2022 to bude 80 rokov, a keď som sa zamýšľal nad tým, ako tento článok napíšem, musím sa priznať, že prvotná myšlienka o stručnom sumarizovaní faktov doplnená pár fotografiami sa mi zdala málo. Poukazujem tým na súčasnú politicko-spoločenskú situáciu ešte viac vyhrotenú nešťastným korona vírusom či vojnou na Ukrajine, ale aj na celkové napätie v spoločnosti, ktoré bolo výrazne badateľné už pred vypuknutím týchto udalostí.
Tak vtedy, ako aj dnes, sa naša civilizácia hnala dopredu a každý sa tváril tak, že nevidí problémy, ktoré sa ho (zdanlivo) netýkajú. Nenávisť medzi ľuďmi môže veľmi rýchlo prerásť v krutosti a ubližovanie si, čo sa aj pred 80. rokmi stalo a kedykoľvek sa to môže zopakovať znova.
Túto historickú skúsenosť má náš národ za sebou, ale ako vidieť, ponaučenie si z nej nezobral - rozhodne nie dostatočné.
Prednedávnom mi návštevníčka múzea rozprávala o tom, ako jej mamka sprostredkovala to, čo oného dňa 25. marca 1942 videla. Gardisti hnali židovské dievčatá a ženy z barakov do vlaku s bičmi v rukách. Skonštatovala, že im nemohli nijako pomôcť. Otázka ale znie, mohol to vlastne niekto urobiť? Je nesmierne smutné, keď si človek uvedomí, ako ďaleko vtedy veci zašli. Na robotu vo fabrike na topánky, kdesi v okupovanom Poľsku, boli odvážané slobodné židovské dievčatá vo veku 16 – 36 rokov. Dnes vieme, že za účelom naplnenia kvóty boli brané aj vydaté či dokonca staršie ženy.
Tieto transporty boli prerušené až 20. októbra 1942, no krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania a po obsadení Slovenska nemeckými vojskami 30. septembra 1944 boli transporty znovu obnovené.

Situácia vo svete
Pozrime sa v stručnosti na zopár notoricky známych faktov, bez ktorých by tento článok nebol kompletný.
V marci 1942 mal nemecký Wehrmacht za sebou sériu veľkých víťazstiev: Nemci postupne porazili Poľsko, Francúzsko a ďalšie krajiny západnej Európy. Kontrolovali Nórsko, no stále sa im nedarilo zlomiť Veľkú Britániu. Utrpeli ale taktiež porážku na východnom fronte pod Moskvou a ich vojská sa museli stiahnuť aj z Kyrenaiky v Líbyi. Najväčší spojenec Nemecka, cisárske Japonsko, bolo vtedy na vlne veľkých víťazstiev. Po sérii úspechov proti britským vojskám v Indočíne, sa im podarilo dostať až do Indie. Ohrozovali tiež severnú Austráliu. Japonci po zničení amerického oporného bodu v Pearl Harbour, ovládli rozsiahle oblasti na Ďalekom východe. Nemecko-japonský tandem úspešne valcoval svojich nepriateľov, ale už boli badateľné aj prvé trhliny a neúspechy na vojenskom či diplomatickom poli.
Vedenie Tretej ríše pod dojmom vlastnej neporaziteľnosti, prišlo na konferencii vo Wannsee s diabolským plánom na konečné riešenie „židovskej otázky“. Tento šialený zámer začalo napĺňať a tak k prvým koncentračným táborom, ktoré existovali spočiatku pre politických oponentov nacistov, či vojnových zajatcov, postupne pribúdali ďalšie, určené na systematickú likvidáciu celých národov. Ten najstrašnejší bol vytvorený na území okupovaného Poľska pri Osvienčime – Auschwitz-Birkenau (obrázok 1).

Situácia na Slovensku
1. Slovenská republika – nazývaná tiež Slovenský (vojnový) štát, vznikol po Mníchovskej zrade 1. Československej republiky. Nespoľahliví západní spojenci Francúzsko a Veľká Británia v záujme udržania krehkého, a predovšetkým treba povedať iluzórneho, mieru v Európe pokrytecky vydali 1. ČSR do rúk Adolfa Hitlera, ktorý ju rozbil na protektorát Čechy a Morava a neživotaschopné Slovensko, ktorého samostatnosť bola vyhlásená 14. marca 1939. Formálne síce vystupovalo ako nezávislá krajina, no reálne bolo beznádejne nacistickým satelitom. Navonok možno malo viacero znakov nezávislého štátu, ale išlo len o zdanie.
V roku 1940 mala 1. Slovenská republika relatívne kompaktné územie s rozlohou 38 055 km² s počtom obyvateľov 2 655 053. V krajine žili Slováci, Maďari, Česi, Nemci a 83 000 – 90 000 Židov. (zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Slovensk%C3%A1_republika_(1939_%E2%80%93_1945). Oficiálny názov Slovenská republika sa používal od prijatia ústavy 21. júla 1939.
Hlavným mestom bola Bratislava a menou slovenská koruna. Prezidentom sa stal Dr. Jozef Tiso, ministrom vnútra Alexander Mach a post ministra zahraničných vecí zastával Vojtech Tuka. Akákoľvek nezávislosť od Nemecka však bola čírou ilúziou.
Boli to predovšetkým radikáli okolo Tuku a Macha, ktorí sa zaslúžili o to, že menšinám, predovšetkým židovskej, boli upierané všetky práva a slobody a nakoniec celá situácia vyvrcholila vysídľovaním z územia Slovenska. Vojtech Tuka podpísal v Bratislave, už dva týždne po odchode prvého transportu z Popradu, 10. apríla 1942 s ríšskym protektorom Reinhardom Heydrichom tajnú dohodu o deportácii všetkých Židov z územia Slovenska.

Prvý transport do Auschwitzu
1. Slovenská republika bola spolu s ďalším nacistickým satelitom – Chorvátskom - jediný štát, ktorý platil Nemeckej ríši za každého vyvezeného občana do koncentračných táborov. Chorváti platili 300 a 1. Slovenská republika dokonca 500 ríšskych mariek za každého vyvezeného človeka.
„V lete 1941 Gejza Konka pomáhal fašistickému ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi vytvoriť 14. oddelenie, teda bol zodpovedný nielen za to, že vymyslel plán na deportácie dievčat, ale aj za organizovanie transportov po železnici.“ (s. 55, Macadam, Heather Dune: 999 Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu, Ikar 2020, ISBSN: 978-80-551-7231-6). Už niekoľko dní pred odchodom vlaku zo stanice boli židovské ženy a dievčatá sústredené v budovách pri stanici. Zhromažďované boli z celého Spiša, Šariša a Zemplína. “Ženy boli z okresov Humenné, Michalovce, Poprad, Prešov, Stropkov“ (s. 24, Macadam, Heather Dune: 999 Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu, Ikar 2020, ISBSN: 978-80-551-7231-6).
Prečo práve Poprad? „Na východnom Slovensku vyhovovala požiadavkám železničná stanica Poprad, kde bolo navyše možné kombinovať trasy z juhovýchodu a severovýchodu bez obmedzenia bežnej vlakovej dopravy. Nachádzali sa tu jednoposchodové vojenské baraky, ktoré boli kvôli bezpečnosti obohnané plotom.“ (s. 60, Macadam, Heather Dune: 999 Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu, Ikar 2020, ISBSN: 978-80-551-7231-6). (obrázok 2, obrázok 3)
Týmto pádom bolo rozhodnuté o mieste, odkiaľ prvý transport vyrazí. Prvý takýto transport odišiel zo železničnej stanice Poprad-Tatry 25. marca 1942 o 20:20 hodine (obrázok 4). Podľa opisov svedkov bol chladný deň a snežilo. Takéto počasie nie je pre Poprad ničím výnimočným ani dnes. Do pristavených nákladných vozňov, tzv. „dobytčákov,“ boli postupne nahnané mladé židovské dievčatá a ženy. Vo vozňoch vládli katastrofálne podmienky. Vlak išiel celú noc, prechádzal cez Žilinu do poľského Zwardoňu až do Auswitzu – nemeckého koncentračného tábora vytvoreného na území okupovaného Poľska. Natlačené ženy mali k dispozícii v každom vozni len jedno vedro na toaletu a ďalšie vedro s pitnou vodou. V jednom vozni bolo cca 40 dievčat, takže vlak mal približne 25 vozňov. Zima a strach sa okamžite začali podpisovať na zdraví žien. V Poprade ich do vlaku nastúpilo 1000, no jedna z nich zahynula ešte pred príchodom do Auschwitzu. Do koncentračného tábora sa ich 26. marca 1942 približne o 11:00 dopoludnia tak dostalo iba 999. Posledné výskumy ale naznačujú, že vďaka zmätkom nevýkonnej slovenskej byrokracie vznikli v zozname hrubé chyby a v Poprade nastúpilo 997 dievčat a jeden lekár. Taktiež mnohými nejasnosťami je opradená aj smrť jednej dievčiny počas cesty, ktorú ale potvrdzuje viacero svedkov.
Jedna žena v transporte počas cesty zomrela, ale nepoznáme jej meno (s. 132, Macadam, Heather Dune: 999 Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu, Ikar 2020, ISBSN: 978-80-551-7231-6).
Aké drsné a kruté podmienky na príchodzie čakali, sa môže čitateľ dočítať v mnohých knihách a materiáloch, v tomto článku sa obmedzím na hrozivé konštatovanie, že „do konca roku 1942 boli dve tretiny žien z prvého transportu zo Slovenska mŕtve“ (s. 14, Macadam, Heather Dune: 999 Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu, Ikar 2020, ISBSN: 978-80-551-7231-6).
Mnohé židovské dievčatá, ktoré v transporte boli, dostali výnimku a mali byť odtiaľ vyňaté, no vďaka pomalej a ťažkopádnej byrokracii im potrebné potvrdenia prišli neskoro. Hrôzostrašné udalosti v tábore nakoniec prežila len malá hŕstka z prvého transportu, odhadovaný počet sa pohybuje na úrovni 20 dievčat. Keď 27. januára 1945 prišli do tábora sovietske vojská 60. armády 1. ukrajinského frontu, našli tu len niečo viac ako „5800 väzňov, ktorí boli v tom čase v Brezinke ešte nažive, z nich bolo 4000 žien. Nevieme, či sa medzi nimi nachádzali aj niektoré z prvého transportu.“ (s. 372, Macadam, Heather Dune: 999 Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu, Ikar 2020, ISBSN: 978-80-551-7231-6). Veľká časť väzňov bola prinútená pred oslobodením tábora absolvovať tzv. pochod smrti, do iných koncentračných táborov. Podľa odhadov v Auswitz-Birkenau (Birkenau bol pristavaný až po príchode 1. transportu z Popradu) zahynulo počas jeho existencie od apríla 1940 do januára 1945 viac ako 1,1 milióna ľudí. (web www.auschwitz.org).
Stali sa obeťou vyhladzovania, otrockej práce, hladu, chorôb či zvrátených lekárskych experimentov. Aby sa táto tragédia už nikdy nezopakovala, medzinárodné spoločenstvo po vojne potrestalo mnohých vinníkov z viacerých koncentračných táborov a zaviedlo istý právny rámec. Toľko neúprosné fakty. Bohužiaľ to dnes niekedy vyzerá tak, že od hrôz 2. svetovej vojny už uplynulo naozaj veľa rokov a mnohí zľahčujú alebo bagatelizujú hrôzy, ktoré sa vtedy udiali. Priamych svedkov ubúda alebo ich počúva čoraz menej ľudí. To je aj dôvod, prečo sa súčasný svet a Európa predovšetkým, opäť nachádza v situácii, ktorá smrdí masívnou vojenskou konfrontáciou a tá prináša nenávisť a krutosti, ktoré môžu veľmi rýchlo prerásť do toho, čo sa udialo v Osvienčime.
Musíme si uvedomiť význam myšlienky: „Kto sa nepoučí z histórie, bude nútený si ju zopakovať.“ Kam sa posunula naša civilizácia za posledných 80 rokov? Udialo sa také množstvo vojen, že ich snáď nejde ani spočítať a stále sa dejú. Obyčajní ľudia, ktorí za nič nemôžu a chcú podobne ako dievčatá spred 80. rokov len pokojne žiť svoje životy, sa stále dookola stávajú nevinnými obeťami. Ľudstvo má namierené presne tam, kde sa už v rokoch 1939 – 1945 ocitlo. Otázka znie, koľko ešte máme času, aby sme si uvedomili, čo sa môže udiať.
Nech si každý čitateľ na záver položí otázku, čo robil keď mal 16 či 17 rokov. Čo sa prihodilo niektorým židovským dievčatám, občiankam 1. Slovenskej republiky v tomto veku a ďalším, si mohol každý prečítať vyššie a podotýkam, že tých najkrutejších detailov som čitateľa pre nedostatok miesta v tomto článku ušetril.

Popisky k obrázkom:
Obrázok 1: Strážne veže a oplotenie okolo bývalého nemeckého koncentračného tábora Auswitz (Osvienčim).
Obrázok 2: Na tomto mieste stáli jednoposchodové vojenské baraky obohnané plotom, v ktorých boli židovské dievčatá a ženy sústredené pred transportom. Dnes je to budova Gymnázia Kukučínova v Poprade.
Obrázok 3: Detail pamätnej tabule na budove, bývalých vojenských barakoch, kde boli židovské dievčatá a ženy sústredené pred transportom.
Obrázok 4: Pamätná tabuľa na dnešnej vlakovej stanici Poprad-Tatry slúži ako pripomienka Prvého transportu z územia Slovenska do nemeckého koncentračného tábora v Auswitzi (Osvienčime), ktorý bol vytvorený na území vtedajšieho okupovaného Poľska.
Obrázok 5: Pani Edita Grosman, ktorá bola v prvom transporte zo Slovenska do Auschwitzu - marec 2007 pri návšteve Osvienčimu.