Veľká noc je najväčším sviatkom v cirkevnom roku. V minulosti sa ale spájala hlavne so začiatkom hospodárskeho roka a príchodom jari. Spolu s etnologičkou Podtatranského múzea v Poprade Elenou Bekešovou sme sa pozreli na to, ako zvykli Veľkú noc tráviť ľudia v minulosti. Dozviete sa, prečo jedli bahniatka i čo robili, aby zvieratá nedohrýzli hady.
Od Popolcovej stredy pôst, potom hostina a dievčatá, ktoré si idú kvôli studenej vode i štipľavým korbáčom hrdlá vykričať. Veľká noc je najväčším kresťanským sviatkom roka. Slávi sa ukrižovanie Ježiša Krista i jeho následné zmŕtvychvstanie. „Ešte pred nástupom kresťanstva ale poznáme zvyky spojené s jarou a s prírodou, ktoré sú známe z prvých storočí nášho letopočtu, keď naše územie obývali Kelti, Germáni a iné kmene. Niektoré sú veľmi podobné tradičným zvykom a symbolom Veľkej noci, ktoré sa dodržujú dodnes. Zvyky a tradície sa vyvíjali celé stáročia.“ hovorí Elena Bekešová, etnologička z Podtatranského múzea.
Zima bola náročná
Naši predkovia zvykli oslavovať príchod jari a nového života. Zima pre nich bola veľmi náročným obdobím. „Museli žiť len z tých zásob, ktoré si počas leta a jesene vytvorili,“ vysvetľuje Bekešová. Štyridsaťdňový pôst pred Veľkou nocou považovali za očistu tela i mysle. Potravín už po zime bolo málo, takže im to doslova aj vyhovovalo.
Smrtná i Kvetná nedeľa
Počas pôstu sa ľudia pripravovali na Veľkú noc. Významné dni boli takzvaná Smrtná nedeľa a Kvetná nedeľa. „Smrtná nedeľa sa u nás nazýva aj Čarná nedzeľa. Počas tohto dňa sa vynášala Morena, ktorá symbolizuje smrť a strádanie počas zimy. Tá je pomerne známa, no v podtatranskom regióne sa zvykla vynášať aj mužská figurína dedka. Tým, že ich buď upálili alebo hodili do vody, pochovali všetko zlé, aby mohla prísť jar a nový život. Dievčatá s Morenou chodili po obci a gazdiné im za to dávali vajíčka. Na Kvetnú nedeľu sa z vyzbieraných vajíčok robila praženica. Dnes už ale pri niektorých zvykoch nevieme povedať, aký mali význam,“ dodáva Bekešová.
Zatočili s bolesťou hrdla
Na Kvetnú nedeľu boli v centre pozornosti bahniatka alebo u nás nárečovo pužičky, či pujzičky. „Dali sa vysvätiť v kostole a zavesili sa v domácnosti napríklad za obraz. Ľudia verili, že práve toto ich ochráni proti bleskom. Každý z rodiny dokonca zjedol jedno bahniatko, aby ho už po celý rok nebolelo hrdlo. Bahniatka dávali do krmiva dobytku a vkladali ich aj do prvej brázdy na poli. Chceli si nimi zabezpečiť zdravie i úrodu.“
Dievčatá chceli vlasy na tri pásy
Počas Zeleného štvrtka naši predkovia varili hlavne zelené jedlá. „Často to bola kyslá kapusta, robili sa prívarky zo špenátu, žihľavy,“ dopĺňa Bekešová. Veľmi zaujímavý zvyk mali mladé dievčatá, ktoré sedeli pod vŕbami a česali si vlasy. Hovorili pri tom verše ako „Vŕba, vŕba daj mi muža, červeného ako ruža a bieleho ako kvet a dobrého ako med.“ Tie dievčatá, ktoré pred mužom radšej uprednostnili krásu svojich vlasov, recitovali: „Vŕba, vŕba daj mi vlasy na tri pásy!“
Vývar zo šunky proti hadom
Veľký piatok sa vôbec nesmelo pracovať so zemou, siať, ani s ňou nijako hýbať. Vo vode v tento deň varili šunku. Keďže bol pôst, nesmel ju nikto jesť. „Na Bielu sobotu sa vývarom zo šunky ovciam i kravám natierali vemená a polievali sa nohy, aby ich na paši nepohrýzli hady,“ vysvetlila Bekešová. V domácnostiach sa nietil živý oheň, na ktorom sa potom varili obradné jedlá. „Bol špeciálny, robil sa pomocou dvoch drievok a obradného vretienka alebo ocieľok. Zaujímavé na ňom bolo aj to, že nesmel zhasnúť, musel sa udržiavať buď v peci alebo sviečkami počas celej Veľkej noci. Dievčatá si počas Bielej soboty pripravovali vajíčka pre kúpačov a chlapci korbáče,“ dodáva. Počas Zeleného štvrtka, Veľkého piatku a Bielej soboty boli zvyky spojené s vodou. „Všetci dospelí a dokonca aj deti sa kúpali v tečúcom potoku, pretože verili, že zmyjú zo seba všetky choroby alebo tie existujúce rýchlejšie doliečia. Verilo sa, že rany, ktoré už majú alebo prípadne vzniknú počas Veľkého piatku, voda vylieči.“
Preteky s košíkom
Veľkonočná nedeľa bola koncom pôstu a mäso v tento deň symbolizovalo hojnosť. Rovnako ako dnes sa posväcovali jedlá. S košíčkom do kostola išla ale iba žena. Muž čakal buď za plotom alebo obďaleč. „Po posvätení jedla ženy rýchlo podali košík mužom a tí s ním utekali domov, lebo verili, že kto prvý dobehne s košíkom, ten bude prvý zbierať úrodu. Bude sa najmenej trápiť na poli,“ hovorí. Po príchode domov z košíčka jedli. Všetko pripomínalo Štedrú večeru. Rodina bola pospolu pri stole. „Vajíčko otec rozdelil vždy medzi členov rodiny alebo ho jedli minimálne dvaja, lebo verili, že ak by sa niekto stratil, tak ten, ktorý s ním jedol vajíčko, si na neho spomenie a nájde ho. Rovnako sa delil aj koláč – Paska.“ Zvyšky posväteného jedla sa nesmeli vyhodiť. Prinášalo to veľké nešťastie. Buď ich spálili, zakopali do zeme alebo ich dali zvieratkám. „Večer zvykla byť tanečná zábava. V jednej z okolitých dedín udržiavali tradíciu, na základe ktorej šli parobci nocovať k dievčaťu, či to gazdiná chcela alebo nie, musela ich prijať. Spali na slame do štvrtej ráno, a potom sa rozdelili. Jedna skupina chlapcov šla kúpať dievčatá, druhá skupina šla vyberať peniaze a vajíčka a dievčatá pred nimi utekali.“
Za peniaze splatili krčme dlh
Veľkonočný pondelok je dlhé roky spojený s kúpačkou a šibačkou. Vŕbové prúty, vajíčka i voda majú symbolický význam. Prúty sa rovnajú životodarnej sile, voda je očistou zdravia a vajíčko symbolom hojnosti a nového života. Niekde mládenci chodili dievčatá iba šibať, inde aj kúpať. Výslužky boli ale iné ako dnes. „Dostávali len koláče a vajíčka. Až neskôr to boli čokoládové vajíčka. Peniaze sú úplne novým zvykom, možno tak od začiatku 20. storočia. Ak ich dostali, usporiadali za ne zábavu pre chlapcov a dievčatá alebo splatili dlh, ktorý nechali v krčme počas veľkonočného týždňa, kedy sa ľudia postili, no alkohol bol povolený,“ uzavrela Bekešová. Utorok patril dostupkom. Slávilo sa za zvyšné peniaze a mládenci si tak ako aj dnes dávali dobrý pozor na to, aby ich dievčatá neoliali.
V minulosti bolo obrovské množstvo rôznych zvykov a v jednotlivých častiach Slovenska a často aj v susedných obciach sa líšili, teda nie všade sa dodržiavali rovnaké zvyky a v rovnakej podobe.
