Kamzík vrchovský tatranský
Vieme, že predchodcom moderného človeka je človek neandertálsky. Kto je ale predchodcom našich tatranských kamzíkov? Aký je príbeh tohto živočíšneho druhu?
Hľadať odpovede na tieto otázky nás naviedol zbierkový predmet, ktorý na konci 19. storočia patril Karpatskému múzeu v Poprade, dnešnému Podtatranskému múzeu. V pôvodných záznamoch je vedený pod názvom "kamzík" a podľa evidenčnej karty pochádza z Vysokých Tatier, kde sa v minulosti ako v jedinom pohorí na Slovensku vyskytoval.
Pôvod kamzíka ako druhu je veľmi starý. Odvodzuje sa od vyhynutej antilopy Pachygazella grangeri, známej z obdobia asi pred 12 miliónmi rokov. Najstaršie kamzíky, ktoré sa podobali dnešným, konkrétne druh Gallogorae meneghinii, sa objavili v západnej Európe. Tento vyhynutý druh datujeme do obdobia spred zhruba 600 000 rokov. Ďalšie historicky doložené nálezy kamzíkov poznáme asi spred 115 000 rokov, z obdobia v ktorom žil neandertálsky človek. Vieme to na základe nálezov kostí a zobrazení v jaskyniach v Rakúsku, Francúzsku, Španielsku a v Čechách. Prvé nálezy zvyškov súčasných kamzíkov, ktoré dostali pomenovanie kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) pochádzajú z mladšej doby ľadovej. Niektorí autori sa preto domnievajú, že kamzík sa v európskych veľhorách zachoval ako pamiatka na dobu ľadovú. Nášho kamzíka vrchovského tatranského (Rupicapra rupicapra tatrica) teda možno označiť aj ako glaciálny relikt, ktorý sa vyvinul ako izolovaný endemický poddruh, žijúci iba vo Vysokých Tatrách.
Jeho priami predchodcovia pôvodne žili na otvorených rovinách chladných európskych stepí. Keď sa neskôr začalo v Európe otepľovať, v nížinách došlo k zmenám rastlinných i živočíšnych spoločenstiev. Chladné stepi začali pomaly zarastať hustými lesmi. Kamzíky, svište a iné, nielen živočíšne druhy, ktorým vyhovoval život v drsných klimatických podmienkach, začali ustupovať do vyšších polôh, ktoré si najviac zachovali charakter a vlastnosti pôvodných biotopov.
Podmienkam horského prostredia je dnes kamzík veľmi dobre prispôsobený anatomicky (stavbou tela) i etologicky (správaním). Ku skvelej orientácii a bezpečnosti pri rýchlom pohybe v náročnom skalnatom teréne mu pomáhajú oči vysunuté do strán, robustné kosti, predĺžené zadné končatiny a tiež špeciálne prispôsobené ratice. Stred ratíc pokrýva vypuklý vankúšik elastickej rohoviny s vynikajúcou priľnavosťou, zatiaľ čo okraje tvorí tvrdá rohovina sformovaná do ostrej hrany. Redší vysokohorský vzduch zvláda kamzík vďaka zväčšenému srdcovému svalu a tuhej zime odoláva vďaka osrsteniu, ktoré zabezpečuje dokonalú izoláciou pred nepriaznivými klimatickými vplyvmi. Dokonalosť kamzičej srsti potvrdzuje fakt, že hoci majú kamzíky pri fujaviciach na chrbte hrubú vrstvu snehu, teplota tela len niekoľko centimetrov pod touto izolačnou vrstvou dosahuje 40 °C. Kamzík je majster adaptácie.
Hoci je kamzík majster adaptácie, nemal v Tatrách vždy na ružiach ustlané. Populácia kamzíkov tatranských zažila najrôznejšie obdobia. Najcelistvejší prehľad početnosti kamzíkov z minulých období uvádza Alojz Žvach, ktorý tvrdí, že v roku 1870 bolo v Západných, Vysokých a Belianskych Tatrách 900 kamzíkov. Ich počet postupne narastal, pričom najvyššia početnosť bola zaznamenaná v roku 1934, kedy v Tatrách žilo až 1597 jedincov. Potom začali stavy rýchlo klesať. Dramatický pokles bol zistený v roku 1945, keď ich zostalo len 280.
Najväčšími nepriateľmi tatranských kamzíkov nebola zima, sneh či predátori, ale pytliaci. Ľudí k pytliactvu viedli rôzne pohnútky. Kamzičie mäso, rožky, bezoárové gule a srsť z kamzičej hrivy sa dali výhodne predať. Vyhláseným „kráľom tatranských pytliakov“ bol Janek Lysý z Jurgova (vlastným menom Jan Bucz), ktorý žil v rokoch 1797 až 1870. Tento vraj počas svojho života zastrelil približne 300 kamzíkov, t. j. asi jednu tretinu z ich vtedajšieho stavu.
Otázka ochrany kamzíka v Tatrách patrí k najviac diskutovaným od samotného zrodu ochranárskych aktivít na tomto území. Na ochranu kamzíkov verejne vystúpili Levočania Dr. Kornhuber a F. Fuchs už v roku 1856. V októbri 1868 zakázal chytať, hubiť a predávať svište a kamzíky Krajský snem v Ľvove. V roku 1869 v Poľsku a v roku 1872 v Uhorsku došlo k prijatiu prvých zákonov o ochrane kamzičej zveri. Samotné zákony však nestačili, lebo uhorské, ani poľské štátne orgány nebrali ich vykonávanie v praxi náležite vážne. V tejto situácii veľmi pomohlo založenie prvých turistických organizácií, Uhorského karpatského spolku a poľského Tovarišstva tatranského, ktoré sa iniciatívne ujali aj ochranárstva. V roku 1923 posilnil ochranu kamzíka Výnos Ministerstva školstva a národnej osvety, podľa ktorého bola v rokoch 1923 – 1932 prikázaná úplná desaťročná ochrana tatranských kamzíkov a boli zriadené dve kamzičie rezervácie, a to v oblasti Kriváňa s Kôprovou dolinou a Nefcerkou a v oblasti Popradského plesa so Zlomiskami. Schválením zákona č. 11/1949 Zb. SNR o Tatranskom národnom parku vznikla nová éra integrovane a komplexne ponímanej ochrany prírody Tatier. V roku 1987 sa stali Západné Tatry nariadením vlády súčasťou vlastného územia TANAPu. Ochrane tunajšej prírody vrátane kamzíka však najviac prispelo zakázanie pastvy v roku 1955, aj keď reálne sa prestalo pásť až neskôr. Ďalším, pre ochranu kamzíka mimoriadne zmysluplným opatrením bolo aj časové obmedzenie turistiky v alpínskom pásme, ustanovené v roku 1978.
Dnes sa kamzík, glaciálny relikt a tatranský endemit, teší primeranej ochrane, pozornosti a popularite. Zaslúžil by si však viac rešpektu najmä od turistov a skialpinistov, ktorí neváhajú zdolávať tatranské končiare aj počas sezónnej uzávery.
Literárne zdroje:
BLAHOUT M. 1958. Výskum ekológie kamzíka v rezervácii Podbanské v rokoch 1956 a
1957. Sborník prác o Tatranskom národnom parku 2: 134-174.
BLAHOUT M. 1976. Kamzíčia zver. Príroda, Bratislava.
BLAHOUT M. 1977. Reakcia kamzičej zveri na vyrušovanie. Poľovníctvo a rybárstvo 29: 5.
BOHUŠ I. 1959. Ochrana tatranskej prírody pred rokom 1918. Zborník prác o TANAP-e 3:
186-203.
https://www.myslivost.cz/Casopis-Myslivost/MYSLIVOST-Straz-myslivosti/2019/Srpen-2019/Kamzik-vrchovsky-na-Slovensku
https://www.myslivost.cz/Casopis-Myslivost/Myslivost/2015/Rijen-2015/Historia-kamzikov-na-Slovensku
Autor: Ing. Zuzana Homolová, PhD., riaditeľka Podtatranského múzea v Poprade Zverejnené dňa. 28. 6. 2024
