Dvadsiatehoôsmeho októbra 2018 uplynulo 100 rokov od vzniku prvej Československej republiky. Česi a Slováci po dlhom období strávenom v rakúsko-uhorskej monarchii založili spoločný štát. Na nasledujúcich riadkoch si stručne načrtneme, ako tento proces prebehol a na záver si priblížime menovú reformu a vznik novej meny – koruny československej. Medzi dôsledky prvej svetovej vojny patrili: rozpad Nemeckého cisárstva, cárskeho Ruska, Osmanskej ríše a najmä mnohonárodnostného Rakúsko-Uhorska. Skončili sa tým vlády dynastií Habsburgovcov, Romanovovcov a Hohenzollerovcov. Na troskách zničených krajín vznikli nové štáty. Na bojiskách zahynulo viac ako 10 miliónov vojakov a zranených s trvalými následkami bolo viac ako 21 milónov príslušníkov vojenských síl. Európske mocnosti stratili dominantné postavenie vo svete a túto pozíciu si uzurpovali USA. V Latinskej Amerike prebehla rozsiahla idustrializácia, zmenila sa aj móda – najmä u žien, ktoré museli v továrňach zaskakovať za mužov bojujúcich na bojiskách – a začali nosiť nohavice. V prípade Československa sa štátotvorný proces začal už v roku 1916. 13. februára 1916 vznikla Československá národná rada v Paríži v zložení: Tomáš Garrigue Masaryk – predseda, Milan Rastislav Štefánik – podpredseda, Jozef Dürich – podpredseda, Edvard Beneš – generálny tajomník. Rada existovala do 14. októbra 1918.
Postavenie Slovákov a Čechov v novom štáte sa riešilo najprv v Clevelandskej dohode uzavretej 22. októbra 1915 medzi Slovenskou ligou v Amerike a Českým národným združením. Dohodla sa samostatnosť českých krajín a Slovenska, spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku s úplnou národnou autonómiou Slovenska (jazyk, snem, štátna správa, finančná správa). Neskôr 30. mája 1918 bola uzavretá nová dohoda – Pittsburghská dohoda s menšími korekciami. Slováci ustúpili od hlavných požiadaviek, ale naďalej požadovali vlastnú administratívu a snem. Slovenčina mala byť používaná ako úradný jazyk a Slovensko malo mať širokú samosprávu. Nepožadovalo sa už federatívne usporiadanie. 18. 10. 1918 bola vyhlásená Washingtonská deklarácia a následne 28. 10. 1918 bola vyhlásená samostatná Československá republika. Slovenský národ sa k tomuto štátu prihlásil až Martinskou deklaráciou 30. 10. 1918. Prezidentom sa stal Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš bol menovaný za ministra zahraničných vecí. Milan Rastislav Štefánik dostal post ministra vojenstva (vojny). Naproti tomu sa stal ministrom národnej obrany Václav Klofáč. Mal viac kompetencií ako Štefánik, na ktorého mali právomoci prejsť, len v prípade vojnového stavu. Predsedom prvej vlády bol Karel Kramář. Druhým Slovákom vo vláde bol Vavro Šrobár, ktorý zastával nielen post ministra zdravotníctva, ale tiež ministra pre správu Slovenska. Medzi mimoriadne osobnosti tejto exekutívy patril minister financií Alois Rašín. Ten sa vynikajúco chopil úlohy vykonať menovú reformu a zriadiť novú menu v novom štáte. Mena bola viazaná na zlatý štandard. Štát kolkoval staré rakúsko-uhorské peniaze, pričom povolil v starej mene iba vyplácanie výplat – centrálna banka Uhorska totiž tlačila po vojne nesmierne množstvo peňazí a spôsobovala infláciu. Alois Rašín pri zriaďovaní novej meny inicioval štátnu pôžičku od občanov, ktorá bola splatená v roku 1926. V kombinácií s uskutočnením národnej zbierky cenných kovov na vytvorenie rezerv cenných kovov a postupným vydaním novej meny – koruny československej bola menová reforma uskutočnená na vysokej úrovni. Do obehu boli dané: 2, 5, 10, 25 a 50 halierové mince, 1, 5 a 10 korunové mince (v neskoršom období pribudla aj 20 korunáčka) a postupne boli do obehu dané papierové bankovky v hodnote 1, 5, 10, 20, 50, 100, 500, 1000 a 5000 korún. Návrhy na 10, 20, 100 a 500 korunové bankovky vyhotovil Alfons Mucha. Ostatné 1, 5, 50, 1000 a 5000 korunové boli vydané podľa návrhu spracovaného v samotných tlačiarňach. Novovzniknutý štát musel hneď od začiatku vojensky hájiť nárok na svoje územie. Maďarské jednotky sa len veľmi neochotne sťahovali z územia Slovenska a dokonca vypukla vojna s Maďarskou republikou rád. Jej príslušníci sa prebili až do Prešova, kde od 16. júna do 7. júla 1919 – teda len pár týždňov existovala tzv. Slovenská republika rád. Maďari sa takto snažili obnoviť územie Uhorska pod ochranou a pomocou zo Sovietskeho zväzu. Tej sa nedočkali a skúsení príslušníci československej armády sformovaní z československých legionárov dostali postupne celé územie nového štátu pod kontrolu. Hranice boli definitívne vyriešené zmluvou zo 4. júna 1920 z Trianonu. Rozloha prvej Československej republiky bola 140 446 km². Počet obyvateľov k 1. 12. 1930 teda po vyriešení všetkých problémov bol 14 723 854. Slováci boli po Čechoch a Nemcoch až tretím najpočetnejším národom v republike. Nový štátny útvar sa stal mimoriadne stabilným a prosperujúcim, hoci hneď na začiatku svojej existencie ho zasiahlo niekoľko vážnych udalostí – okrem vyššie menovaných problémov s menou a územím, to bola najmä smrť Milana Rastislava Štefánika a atentát s následkom smrti na Aloisa Rašína. Vznikla prvá Československá republika a Slováci sa tak spolu s Čechmi vydali na novú cestu v dejinách.
